Zhruba dva týždne pred začiatkom play off, keď už bolo známe, že NY Rangers v nej nebudú chýbať, mi jedného dňa zazvonil môj mobil. Na obrazovke sa objavilo meno agenta z NY Rangers Group Sales Department, ktorý sa ma opýtal, či nechcem ja a moji kamaráti ísť znova na hokej potom, čo mi v novembri minulého roku predal niekoľko lístkov na zápas proti Philadelphii Flyers. Na premyslenie si kúpy minimálne dvadsiatich lístkov po $105.00 za jeden do novej sekcie nazvanej West Balcony som si vypýtal tri hodiny. Agent súhlasil, no dodal, že očakáva, že po lístkoch, ktoré stále má sa čoskoro zapráši. Úprimne povedané, dlho som nerozmýšľal. Veril som, že nájdem 19 rovnako skalných fanúšikov Rangers z radov svojich kamarátov, a keď bude treba tak aj ich kamarátov. Agentovi som zavolal naspäť a o pár minút na to som bol vlastníkom drahocenných lístkov na druhý domáci zápas Rangers v prvom kole play off proti vtedy ešte neznámemu súperovi, ktorým sa nakoniec stali senátori z Ottawy.
Jeden z mojich kamarátov lístky o pár dní na to za mňa vyzdvihol v pokladnici Madison Square Garden. Ja som medzitým rozhodil siete a ani som sa nenazdal a lístky boli "rozdané". Dokonca ich nakoniec bolo málo, dopyt prevýšil ponuku.

V sobotu 14. apríla konečne prišiel deň D. Môj prvý play off zápas počas mojej dekády v Amerike. Obliekol som si modré tričko Rangers s číslom 30 a menom LUNDQVIST nad ním a vyrazil do New Yorku. Ako som sa približoval k MSG, videl som okolo seba viac a viac modrej farby. A hlasité skandovanie Let’s go Rangers! k tomu. Keď som zabočil za posledný roh smerom k štadiónu, uvidel som dva vyhliadkové autobusy polepené obrázkami hráčov Rangers, na vrchole ktorých sa mohli okolo MSG zviesť a schuti si zaskandovať fanúšikovia, ktorí mali trpezlivosť vystáť si celkom dlhý rad. Pred hlavným vchodom do MSG ich hlasité pokrikovanie dopĺňala živá muzika. Miestna kapela zabávala prichádzajúce davy oblečená v dresoch Rangers. Neboli jediní. Socha Samuela Rea, jedného z prezidentov Pennsylvania Railroad, ktorá stojí pred železničnou stanicou v tesnej blízkosti MSG, vítala skalných fanúšikov tiež odetá do modrého dresu Rangers.
Po zoskenovaní lístkov nás pri eskalátoroch vítali šarmantné dobrovolníčky rozdávajúce malé biele uteráčiky s logom klubu a nápisom BELIEVE. Vyviezli sme sa až na samý vrch. Tam nás čakalo milé prekvapenie. Priestranné sedadlá s ničím nerušeným výhľadom na celú ľadovú plochu ako z vtáčej perspektívy. Celé dva rady boli len naše, jeden z nich s barovými stoličkami a pultom, kde sme si kládli čapované pivo s popcornom zo stánkov umiestnených priamo za nami. Hneď vedľa nás bola miestnosť, v ktorej moderovali predzápasovú show žurnalistická legenda MSG Al Trautwig spolu s Mike Keenanom, trénerom Rangers v roku 1994 kedy naposledy zdvihli nad hlavy trofej Lorda Stanleyho.

Niektorí z nás sme si spravili prvé fotky. Všimol si to jeden neďaleko nás stojaci chlapík, ktorý mal pri sebe fotoaparát a la Hubblov teleskop. Ponúkol sa, že nám s ním urobí zopár fotiek, ak chceme, a pošle nám ich grátis. Vykľul sa z neho oficiálny fotograf tlačovej agentúry Associated Press. Milé stretnutie.

Ako sa však vraví, že čo sa môže pokaziť sa aj pokazí, pol hodinu pred úvodným buly prišla Jóbová zvesť. Volal mi kamarát, ten čo za mňa vyzdvihol lístky, že ten svoj omylom nechal doma. Agrrrr... Utekal som dolu k jednému z vchodov, kde ma už čakal. Všetko sa nám našťastie podarilo za pár minút vybaviť v osobitnom okienku pokladníc vyhradenom pre takéto prípady. Veľmi pohotové zo strany Rangers, naozaj.

Po návrate do našej sekcie sa všetko začalo. Za ohlušujúceho burácania takmer 20 000 fanúšikov mávajúcich uterákmi na ľad vykorčuľovali najprv domáci. Keď sa o chvíľku objavili hráči Ottawy, pohotovo sme všetci do jedného začali bučať. Po odznení oboch hymien, kanadskej a americkej, sa hodilo úvodné buly.

Hokej to bol dramatický, rušný, s nasadením a bojom o každý centimeter štvorcový ľadovej plochy. No a samozrejme nechýbali pästné súboje. Nikto ani neočakával niečo iné - play off je na rozdiel od základnej časti iná káva. Fanúšikov po celý čas zabávala informačná kocka nad ľadom vtipnými videami a tiež organista typickou hokejovou hrou na klávesy. Veľký potlesk zožali cez jednu z prestávok aj malé deti, ktoré odohrali na pol ihriska krátky zápas. Z každého gólu sa úprimne tešili. Žeby budúce hviezdy?

Jedinou nehokejovou škvrnou nášho sobotného śportového večera bola vec naozaj triviálna – záchody. MSG prechádza trojročnou rekonštrukciou (konečne!), ale záchodov stále akosi nie je dostatok. Nielenže sme museli ísť do sekcie pod nami, ale si aj vystáť poriadne dlhý rad. Come on Rangers, to pivko či dve sa skôr či neskôr pýtajú von...

No a tou hokejovou bola prehra Rangers v predĺžení 2:3. Mal som ten pocit v tretej tretine, a myslím si, že som nebol jediný, že naši po góle na 2:1 poľavili, resp. chceli výsledok už len ubrániť. A keď Ottawa so šťastím vyrovnala štyri minúty pred koncom, hala stíchla. Nakoniec sme síce odchádzali z MSG s dlhým nosom, ale keď sa za hokejovým večerom obzriem späť, ešte aj teraz po týždni mi naskočia zimomriavky.

Ak budú Rangers postupovať v play off hlbšie a hlbšie, určite to budem tentokrát ja, kto zavolá agentovi a nie naopak.

BELIEVE!